Pochmúrni Íri ALTAR OF PLAGUES si moje uznanie získali kolekciou štyroch dlhometrážnych kompozícii nazvaných súhrnne „White Tomb“. Jednoznačná láska na prvý pohľad. Silná atmosféra, pestrá konštrukcia skladieb, v ktorých dokázali ideálnym pomerom zmiešať prvky post- a black metalu v nesmierne záživný a dokonale kompaktný celok – pamätám sa, ako som to musel neveriacky pretáčať celý deň dokola. Pritom inštrumentálne nešlo o žiadne progresívne hody, album však nepochopiteľne držal a ani po uložení jeho štruktúry do pamäte neomrzel, čo vlastne platí dodnes.

Rovnako aj „Mammal“ do veľkej miery technicky zachováva výrobný postup plnohodnotného debutu, čo znamená aj to, že sme opäť svedkami onoho nie vždy žiaduceho „žuvačkového“ efektu, kedy si vo viac ako desaťminútových kompozíciách štafetu predáva len niekoľko striedajúcich sa motívov. No a o čo lepšie a rýchlejšie to kupodivu minule fungovalo, o to horšia mi súhra koliesok rachotiacich v mašine pripadá teraz. Som totiž zástupca sorty, ktorá sa cez meniaci sa ksicht tejto štvorice príliš preniesť nedokázala, lebo naivne očakávala „White Tomb 2“.

Treba dodať, že čiastočne možno uplatniť pravidlo o viacnásobnom počte vypočutí postupne zlepšujúcom názor, náhlych rozjasnení typických pre hudbu avantgardnejších spolkov, kedy si po bezvýslednom narážaní zvukových vĺn na nechápavú makovicu na 26. pokus zrazu človek povie „aha, takto to mysleli...“, som sa však v plnej sile nedočkal.

Zdôvodniť sa to dá prostým faktom, že „Mammal“ je iný. Hodnotenie bude do veľkej miery závisieť od toho, ako rýchlo sa s tým dokážete zmieriť. Od samotného úvodu je nahrávka zvukovo úplne inde - zreteľný je príklon k hlbším riffom, ktorým sa darí vytvárať akési „dusné“ prostredie, čo vôbec nie je na škodu, i keď mi to spočiatku nechcelo v ušiach sedieť.

Naopak plusové body len ťažko pričítam za vokál, ktorý od minula zdegradoval na neurčité priškrtené „úpenie“, skoro až otvárajúce miesto polemikám, že za mikrofónom mohol stáť ktokoľvek. Veľkou devízou partie z Corku však ostávajú silne atmosférické ruchy a vôbec všetok ten sprievodný ambientný lomoz, skutočne mierne zvyšujúci hodnotu skladby. To samozrejme neprebije viac-menej sterilný dojem z technickej časti, jednoducho trpiacej nedostatkom náboja.

ALTAR OF PLAGUES to prestrelili a mamutia hracia doba zvukových stôp nezodpovedá počtu obstojných nápadov, na čo dopláca predovšetkým zbytočne dlhá 18-minútová „Neptune Is Dead“, ktorá pri polovičnej dĺžke mohla zahviezdiť.

Pripadám si tak vcelku rozpoltene. Zdá sa mi, že ALTAR OF PLAGUES na jednej strane často len mlátia prázdnu slamu, azda predpokladajúc, že zďaleka nie taký prvotriedny obsah ako minule budú ľudia vďaka jeho ťažšej prístupnosti označovať za väčšie umenie. Pritom ale mám chvíle, kedy sa vkráda pocit, že tomu prichádzam na kobylku, neposedná lopta poskakuje v malom vápne, no nie a nie trafiť sa medzi tyče.

Umelo pridávať body však nemám chuť. Myslím, že som „Cicavcovi“ venoval dosť času a čo sa týka zaujímavosti a záživnosti technickej stránky, ide o odvar vecí minulých, pravda, nie najslabší, ale predsa. Mocná atmosféra však ostáva a nedovoľuje svedomiu ísť s hodnotením nižšie. Nedokážem dnes povedať, ktorým smerom sa u mňa krivka poberie ďalej. O osude Írov zrejme rozhodne povestný tretí album. Nadnes, miesto toho, aby nadobudnuté pozície obhájili a potvrdili, z nich v mojich ušiach zostupujú. Verím, že len dočasne.